Led Zeppelin - Celebration Day

Autor: Vladimír Nahálka | 7.6.2013 o 9:46 | (upravené 7.6.2013 o 10:30) Karma článku: 10,20 | Prečítané:  590x

Je to už viac než 13 rokov čo som sa prvý krát stretol s hudbou Led Zeppelin. Bolo to v čase keď som chodil ešte na základnú školu a martinskú frekvenciu 106.9 okupovalo rockové rádio Rebeca. Môj hudobný vkus sa vtedy vyvíjal napodiv dosť odlišne od čohokoľvek čo vtedy počúvali moji vrstovníci. Dnes je už Rebeca minulosťou a dokonca aj jej druhá verzia vysielajúca z Banskej Bystrice sa chameleónsky zmenila na akési jemné čudo. No história nám stále ukazuje že dobré veci jednoducho pretrvávajú a keď sa aj niekedy náhodou kdesi stratia tak sa z inej strany zase vynoria. A tak ako sa v istej dobe zo slovenského FM éteru vytratila rocková hudba, tak sa dnes ozýva opäť a to v zastúpení Rádia Rock, Rádia Aligátor či Rockovej Republiky.

Vzkriesenia sa zrejme dočká aj legenda Rádia Rebeca. Ostal som prekvapený keď v jarnom výberovom konaní o 10 voľných frekvencií prejavilo záujem štrnásť žiadateľov a medzi nimi aj spomínané Rádio Rebeca.

Dnes vám chcem priniesť recenziu albumu s príznačným názvom Celebration Day, ktorý vyšiel 19. novembra minulého roku. Celý tento príbeh je má však omnoho hlbšie korene než by sa mohlo zdať. Začína sa niekedy v dobe keď manažér Led Zeppelin Peter Grant s prvými nahrávkami novej kapely odchádza do USA na rokovanie s hudobným vydavateľstvom Atlantic Records. Písal sa rok 1968 keď producent Jerry Wexler a riaditeľ spoločnosti Atlantic Ahmet Ertegun spolu s Peterom Grantom dojednali pre kapelu Led Zeppelin nadštandardné podmienky. Mimo slušných finančných Peter Grant vydobyl absolútnu slobodu v tvorbe a kontrolu nad celým dielom, či špecialitku z dielne Jimmyho Pagea, ktorý požadoval aby Led Zeppelin boli prvou rockovou kapelou vydanou v Atlantic Records. Rockové albumy kapiel totižto spoločnosť Atlantic vydávala svojou dcérskou spoločnosťou Atco Records. Riaditeľ a zakladateľ spoločnosti Ahmet Ertegun Grantovi a jeho novej kapele vo všetkom vyhovel. Ahmet samozrejme vedel čo robí. V hudobnej brandži sa pohyboval dáky ten piatok a mimo iné bol to práve on kto v roku 1953 podpísal zmluvu s Rayom Charlesom. Okrem neho pod spoločnosť Atlantic patril Otis Redding, Wilson Pickett, Aretha Franklin, Crosby, Stills & Nash, Cream, Genesis, AC/DC či Bee Gees a mnoho ďalších.

Ahmet mal jednoducho dobrý čuch a v dobe keď podpisoval zmluvu s Led Zeppelin cítil že mladý poslucháči v Amerike žiadajú energickú hudbu na maximum čiže presne to, čo Grantova kapela ponúkala. Led Zeppelin patrili v Atlantic Records k top umelcom a Ahmet ich občas sprevádzal na významných koncertoch. Dalo sa povedať že Ahmet považoval umelcov z Atlanticu viac za svojich priateľov než za obchodných partnerov. Ahemt zomrel v roku 2006 vo veku 83 rokov po páde z pódia na koncerte Rolling Stones a keď Robert Plant volal do spoločnosti Atlantic aby sa dozvedel adresu na ktorú môže poslať smútočný veniec, slečna v telefóne mu oznámila že žiadny Ahmet Ertegun u nich nepracuje.

 

Ahmet a Jimmy

 

Kdesi v tomto čase vznikla myšlienka na usporiadanie benefičného koncertu na Ahmetovu počesť. A že Ahmet nebol pre zeppelínov hocikto dokladá aj fakt že sa rozhodli odohrať plnohodnotný koncert ako Led Zeppelin a to po 27 rokoch. Nieže by sa Page, Plant a Jones po Bonhamovej smrti na pódiách nestretli. No ich vystúpenia boli vždy tak trochu rozpačité akoby sa sami hudobníci báli takto oživovať staré spomienky. Dnes si na skvelom Youtube môžete pozrieť napríklad vystúpenie z Live Aid (1985) kde všetci traja a Tony Thompson + Phil Collins zahrali tri najznámejšie skladby - Stairway to Heaven, Rock and Roll a Whole Lotta Love. Vystúpenie na Live Aid a jemu podobné živili celé roky rôzne fámy o opätovnom obnovení kapely. Keď zomrel Ahmet a kapela oznámila že odohrá na jeho počesť celý koncert bola na svete nová senzácia. O lístky na koncert prejavilo záujem v internetovom losovaní viac než 20 000 000 ľudí. Tých šťastlivcov na ktorých padol žreb sa však vošlo do londýnskej O2 arény len cca 20 000.

10 decembra 2007 bola olovená vzducholoď opäť pripravená k štartu. Takmer po 30 rokoch a možno už naposledy.

 

ticket

 

Koncert začína dobovým záznamom miestnej televízie z americkej Tampy. Možno by nič zvláštne na tom nebolo, lenže koncert z 5. mája 1973 prekonal svojou návštevnosťou rekord The Beatles z roku 1965 na Shea Stadium kde na chrobákov prišlo 56 000 ľudí. Na tom zeppelínovskom sa zúčastnilo 56 800 ľudí. Práve na koncerte v Tampe späť zaradili do zoznamu hraných skladieb aj skladbu Celebration Day. Diváci mali možnosť počuť zvláštne spojenie troch skladieb - Moby Dick, Heartbreaker a Whole lotta Love. Všetky tri bombardovali zvukovody divákov bez prerušenia. Poslednou skladbou koncertu bola Communication Breakdown a po nej k nebu vzlietlo 200 bielych holubíc.

 

 

V čase konania koncertu Celebration Day, teda v roku 2007 mal Robert Plant 59, Jimmy Page 63, John Paul Jones 61 rokov. Spolu so 41-ročným Jasonom Bonhamom -synom nebohého bubeníka Led Zeppelin odštartovali koncert tak trochu symbolicky a to skladbou Good Times, Bad Times a teda prvou skladbou ktorú mohli od Led Zeppelin poslucháči počuť pretože sa nachádzala ako prvá na prvom albume Led Zeppelin I. Good Times, Bad Times je to pravé na úvod koncertu. Dobré na rozbeh a skladba tak trochu svojím názvom aj reflektuje s históriou kapely. Jason vypomáha Robertovi so spevom. Plant samozrejme spieva o čosi šetrnejšie než kedysi. Prvá skladba súvislo prechádza do Ramble On ďalšej prvo-albumovej vychytávke so skvelým Jimmym Pageom. Skladba je charakteristická svojimi jemnými a "drsnými" časťami. Tento kontrast sa vyskytuje v celej zeppelínovskej tvorbe. Jimmy Page túto skladbu hral aj v dokumente It Might Get Loud

.. Dynamika...Svetlo a tieň...Šepot do búrky

Ramble on končí fantasticky načasovaným záverom.

 

 

Po potlesku bez akýchkoľvek slov prichádza Black Dog. To si už do sýtosti zaspieva aj 20-tisícové publikum v O2 aréne. Skladba s vynikajúcim gitarovým riffom. Práve pri čiernom psovi môžeme sledovať že kapela šľape aj po tak dlhom čase ako dobre namazaný stroj. A veru je sa na čo pozerať. Všetci hudobníci si vymieňajú úsmevy a kúzlo z prvej skúšky kapely v 1969-tom o ktorom kedysi hovoril John Paul Jones je späť. Po skladbe Robert pozdraví publikum a o chvíľu zaznejú prvé tóny In My Time of Dying. Robert Plant práve túto skladbu z dvojlpčka Physical Graffity odmietal spievať po nehode z roku 1975. Teraz zaznela v plnej kráse, Jimmy ju hrá bottleneckom a skladba dostáva výnimočnú atmosféru. Skutočne som ostal prekvapený keď po In My Time of Dying zaznejú prvé tóny For You Life. Pre tých ktorí nevedia, skladba pochádza z prvej strany albumu Presence. Nech by ste akokoľvek hľadali v bootlegoch nikdy túto skladbu nenájdete. 10.decembra 2007 práve v tejto sále zaznela po prvý krát. Na albume Presence nijak zvlášť nevytŕča ba čo viac povedal by som že je "zabudnuteľná". Práve jej živá verzia z tohto koncertu ma prinútila stlačiť "re-play" a to hneď niekoľkokrát. Je to opäť typické zeppelínovské divadlo s mohutnými bicími Jasona Bonhama pokračujúceho v najlepšej tradícií svojho otca.

 

 

Nobody's Fault but Mine.

Možno viete možno nie, že tento song vyrastá niekde z černošských spirituálov takže tak ako Led Zeppelin ani Blind Willie Johnson nieje jeho skutočným autorom. Led Zeppelin ale skladbu posúva do úplne iných dimenzií než to robí Blind Willie Johnson. Táto skladba patrila k často hrávaným na koncertoch. Ba čo viac aj v sólovej dráhe ju od roku 1988 do 1990 používal na svojich koncertoch Robert Plant. Na tomto koncerte zaznie tak ako má, kde v strednej časti skladby Robert hrá na fúkaciu harmoniku.

 

lz

 

Po Nobody's Fault but Mine sa prehupneme do kráľovstva Johna Paula Jonesa možno trochu nenápadného ale o to dôležitejšieho člena kapely. Je to práve on kto udáva smer skladbe No Quarter a veľmi šikovne sa pohráva s náladou v tejto mystickej skladbe. Skladba kedysi patrila k vrcholom koncertov kapely. Niektorým sa môže zdať nudnou. No stačí zavrieť oči a pridať volume :-) No Quarter tak isto ako na niekdajších koncertoch je skladbou plnou napätia a inštrumentálnej vlády Jonesa. Celkom krátko máme možnosť v No Quarter počuť nástroj Theremin. Písal som o ňom myslím v recenzii na druhý album. Táto obľúbená hračka Jimmyho Pagea dnes večer ešte zaznie.

 

 

Za potlesku po No Quarter sa sálou ozve gitara Jimmyho Pagea so známym úvodom ktorý pochádza z tretieho štúdiového albumu a patrí jednej z najlepších skladieb kapely - Since I've Been Loving You. Neviem či je to zrovna šťastný výber skladby. Patrí totižto aj medzi najnáročnejšie z ich tvorby. Počas koncertu si môžete všimnúť že Jimmyho Pagea už prsty až tak nepočúvajú ako pred rokmi. Takisto ani Robert Plant už nedosiahne takých výšok ako kedysi. Ale čo si budeme klamať. My sa budeme v ich veku triasť ako želatína. Aj napriek tomu všetkému však skladba plní svoj účel a na moje prekvapenie znie v celku dobre a omnoho komornejšie než kedysi na koncertoch. Skladba Since I've Been Loving You láme koncert do druhej polovice a to je už čas pre Dazed and Confused. Kedysi bývala aj najdlhšou skladbou hrávanou na koncertoch. Dosahovala úctyhodnej minutáže a prechádzala mnohými improvizáciami a často obsahovala časti iných pesničiek. Na koncerte v O2 aréne nemohla chýbať pretože tak ako v minulosti tak aj teraz patrila táto skladba k základným pilierom koncertu. Špecialitkou tejto skladby je hra Jimmy Pagea husľovým slákom na svojho Gibsona Les Paul. Tieto zvuky ako vyšité kdesi zo záhrobia vizuálne dopĺňajú zelené laserové lúče tvoriace okolo Pagea akýsi samostatný priestor. Divákom sa skladba zjavne páči. Skladba je triumfom Jimmyho Pagea a jeho obľúbenej gitary Les Paul vo víre všemožných zvukov a nálad.

Samozrejme na takomto koncerte nesmie chýbať ani najhranejšia, najznámejšia možno aj najlepšia a ešte neviem aká naj skladba od Led Zeppelin. Začína opäť Jimmy Page na dvojkrkej gitare a diváci od prvých tónov vedia že ich kapela zoberie po schodoch do neba. Robert Plant spieva zo zavretými očami presne tú skladbu ktorú tiež odmietal istú dobu spievať. Ako sám tvrdil - celý život ho potom prenasledovala. John Paul Jones má na starosti známu linku tejto skladby a hrá ju s maximálne sústredene. Jason Bonham vstupuje do skladby až kdesi v jej tretine. Skladba pripomína skôr štúdiovú verziu skladby než niekdajšie koncertné verzie. Stairway to Heaven zožala obrovské ovácie.

 

 

Do uvoľnenejšej atmosféry nás vtiahne nasledujúca The Song Remains The Same. Page si ponecháva dvojkrkého Gibsona a vyťahuje z neho fantastické energické pasáže. Celá skladba znie fantasticky dynamicky aj vďaka Jasonovi Bonhamovi ktorý do bezvedomia bombarduje všetko čo mu príde pod ruku. Podobne je tomu aj v Misty Mountain Hop ktorá sa na veľmi peknom vizuálnom pozadí nesie absolútne zľahka. Je to svižná chytľavá a nadupaná skladba pri ktorej sa dobre skáče. Pochádza z najkrajšieho obdobia keď hudobníci nahrávali vo vidieckom sídle Headley Grange kde vznikali tie najlepšie zeppelínovské veci. Taká je aj Misty Mountain Hop.

Túto veselú karnevalovú atmosféru sfúknu Led Zeppelin orientálnou skladbou s albumu Physical Graffity Kashmir. Text k nej napísal Plant na dovolenke v Južnom Maroku. Skladba na koncerte znie v O2 aréne mohutne a nefalšovane. Je to jedno z vrcholných diel Led Zeppelin vôbec a tiež patrí k vrcholom na tomto koncerte. John Paul Jones tu odvádza neskutočne fantastickú robotu.

 

 

Ďalšou klasikou je hromobitná Whole Lotta Love. Trojtónový riff Jimmyho dostáva divákov do varu a opäť sa chytá slova aj Theremin - nástroj zodpovedný za tie pračudné zvuky ktoré kedysi vytáčala mládež v 1969 na maximum volume. A vyzerá to tak že by to už možno aj bol koniec večierku s Led Zeppelin. Ale nič také... dáky ten prídavok je dobrou tradíciou kapely. Ako prídavok je tu skladba Rock n Roll. Opäť niečo svižnejšie pôvodom zo štvrtého albumu ktorý si môžete nazvať akokoľvek keďže nemal meno. A tým je už naozaj koncertu koniec. Záverečné poklony.

 

 

Čo je na zázname z koncertu fajn je to, že okrem super kvalitného snímania z HD kamier pretína koncert niekoľko amatérskych videozáznamov. Tak trochu pripomínajú 8mm pirátske nahrávky  70-tych rokov z koncertov kapely. Veľmi dobre hodnotím zvukovú stránku koncertu. Škoda že takou vysokou kvalitou obrazu a zvuku netrpia aj staršie koncerty trebárs ten z Earls Court 1975.

A teraz k tomu hmatateľnému.

Je hneď niekoľko verzií ako sa dostať k Celebration Day. Jednak je to dvoj CD potom digipack DVD+2CD (cca 25 eur), taktiež blu-ray (o poznanie lepšia kvalita obrazu a aj zvuku) a záverom pre fans a zberateľov je tu verzia na troch 180 gramových vinyloch za cenu cca 50-60 eur v peknom tvrdom boxe a s fajn prílohou.

 

 

Je ešte možnosť že sa dostanete k DVD+bonusovému DVD. Neviem či ho niekto predáva na SK ale ak hej tak na bonusovm DVD by ste vzhliadli záznam zo skúšky kapely. Jednoduchý záznam z jednej kamery skladba po skladbe tak ako je to aj na koncerte. Len bez divákov potlesku atď. A potom je tam ešte záznam z tej miestnej televízie a iných televízií hovoriacich o Led Zeppelin a ich koncerte. V skutku nič podstatné čo ma trochu sklamalo lebo som na bonusovom DVD čakal aspoň nejaké rozhovory z hudobníkmi a pod. Koncert vychádza po piatich rokoch, podarilo sa ním zarobiť cca 30 miliónov eur a vdova po Ahmetovi Ertegunovi ich venovala univerzite v Oxforde pre študentov humanitných odborov.

Chcel som ešte napísať že Celebration Day trhol 87% na portáli CSFD a má aj u československých poslucháčov pozitívne ohlasy. Verím že som vás načisto neunudil touto kopou písmen, ale dúfam že ste sa príjemne zabavili a možno zaspomínali na ducha starej doby.

So želaním všetkého dobrého .......

(ps : môžete mi zrátať gramtické chyby v článku.. ďakujem)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?